Autor: Marian Smolík Pridané: 24.01.2014 13:20
Tí blázni sa hrajú s ohňom. Keď som sa po prvý krát dozvedel o čudnom podujatí zvanom Power Training a o tom, že tam účastníci chodia bosí po ohni, moja prvá myšlienka bola:
„Prečo by mal jeden súdny človek dobrovoľne strkať nohy do ohňa?“
Ešte ráno v ten deň som si bol celkom istý, že tam nevleziem. Dodnes neviem, čo vlastne urobili naši tréneri, že som tým ohňom nakoniec prešiel. Nielen ja. Všetci. Kamarát sa tak bál, že dvakrát na poslednú chvíľu cúvol. Keď napokon prešiel, tak sa mu to zapáčilo, že si to zopakoval ešte trikrát.
Neodstránili náš strach. Naopak, dôkladne nás oboznámili so všetkými rizikami. Dali nám písomné vyhlásenie, v ktorom podrobne rozpísali, čo všetko sa nám môže stať, a my sme museli podpísať, že tú streštenosť robíme dobrovoľne. To asi aby nás mohli z oddelenia popálenín vziať rovno k psychiatrovi.
Pretvorili sme strach do pocitu zodpovednosti, sústredenosti a radostného očakávania.
Našim trénerom sa nejakým spôsobom podarilo pretvoriť náš strach do pocitu zodpovednosti, sústredenosti a radostného očakávania. Myslím, že čosi podobné zažívajú letci: Strach im pomáha robiť prácu zodpovedne a nič nezanedbať. Ale už to nie je nepríjemný pocit, ktorý vás núti ujsť. Naopak, letci svoju prácu milujú ako málokto.
Keď strach stratí svoj paralyzujúci osteň, môže sa stať veľmi príjemným zážitkom, prinášajúci intenzívny radostný pocit: teraz žijem.
Pokusy o vysvetlenie
Keď je už ale po všetkom, tak je to iné. Zvedavosť nedá. Čo je za tým? Čarodejníctvo? Čierna mágia? Únik do paralelného vesmíru? Nečakané schopnosti ľudskej mysle? Alebo obyčajná fyzika?
Pravda, toto vysvetlenie nevysvetľuje všetko bezo zvyšku. Prečo sa potom niektorí ľudia popália a iní nie? Prečo sa ten istý človek raz nepopáli a na druhýkrát už áno? Sem-tam sa dokonca stane, že niektorý účastník utrpí ťažké popáleniny, z ktorých sa potom lieči dlhé mesiace. A vôbec to nemusí byť začiatočnícke nemehlo, stáva sa to aj skúseným recidivistom. A skúsení účastníci, ktorí sa popálili povedzme pri sedemnástom pokuse, nepripisujú svoje zlyhanie strachu, ale podceneniu situácie a nedostatočnému sústredeniu. Celkom nevysvetlené zostávajú prípady dlhého kráčania po ohni (rekord je vraj okolo 70 metrov). Niektorí dokonca na ohni zostanú a tancujú na ňom.
Nájsť takéto banálne vysvetlenie je trochu sklamaním, všakže? O čo napínavejšie by bolo vedomie, že sme sa stretli s nejakými neznámymi, či dokonca nadprirodzenými silami!
Človek musí dozrieť, aby sa naučil chápať, že najväčším zázrakom je banálna realita všedného dňa. Zážitok s chodením po ohni je ale veľmi pozoruhodný aj keď mu uprieme status hókus-pókusu.
Cesta k úspechu vedie cez oheň. Nie preto, lebo oheň páli a ničí, ale preto, lebo svieti. Svetlo je dôležitejší aspekt ohňa než teplo – všetko, čo vidíme, vidíme vďaka svetlu zo slnečného ohňa. Cesta k úspechu vedie cez oheň preto, lebo jeho svetlo zaženie tiene, chmáry a prízraky. Jasne ukáže, čo naozaj existuje a čo bol len optický klam.
Aj toto je niečo, čo vám prinesie Power Training.
Pozn.: autor článku Marián Smolík absolvoval Power Training v lete 2012
